Podľa plášťa poznáš chemika

Autor: Mária Suranová | 8.4.2012 o 13:04 | (upravené 8.4.2012 o 14:23) Karma článku: 9,21 | Prečítané:  571x

Na začiatku prvého ročníka sme stáli na chodbe ako zástup roztomilých anjelikov. Všetci v snehovo bielych nažehlených plášťoch, len krídla nám chýbali. Už na prvých praktikách z anorganiky sme o svoju "anjelskú čistotu" prišli. Odchádzali sme odtiaľ so zachmúrenými pohľadmi upretými na farebné škvrnky, ktoré kontakt s laboratórnym prostredím zanechal na našich plášťoch. Doma sme sa ich snažili odstrániť ale všetky pokusy skončili konštatovaním, že tá chémia je naozaj "špina jedna hnusná zažratá".

Po niekoľkých hodinách sa situácia radikálne zmenila. Stali sa z nás zberatelia škvŕn, fľakov, machulí a dier.  Každá mala svoju históriu a príbeh. Na každú sa jej majiteľ pozeral s nevýslovnou hrdosťou a bol v siedmom nebi, keď ostatní obdivovali jej farbu, veľkosť, tvar a rozsah škôd, ktoré na plášti napáchala. Laboratórne plášte sa stali mapou našich činností. Každý farebný alebo deravý prírastok sme pokladali za ďalší znak, že nie sme nováčikovia ale že sme už v labákoch niečo videli a zažili. Jednoducho, že sa z nás pomaly stávajú ostrieľaní starí chemici.

Pred každou hodinou sme sa navzájom obdivovali. Pri čakaní na učiteľa sa rozprávali neuveriteľné príhody o tom, ako sa kto čím oblial, ostriekal, čoho sa nadýchal, čím sa skoro otrávil a ako napriek všetkému prežil, čo sa mu rozbilo, prevrátilo, spadlo, zničilo. Každá historka bola samozrejme zdokumentovaná na laboratórnom plášti a proti takému jasnému dôkazu sa nedalo namietať. Postupne sa celé naše laborovanie zmenilo na tichú súťaž o to, kto prvý zlikviduje svôj plášť.

Myslím, že sa nám to všetkým dokonale podarilo. Na konci ročníka bolo na našich plášťoch viac dier ako látky, takže úplne stratili svoju ochrannú funkciu. Na chodbe pred labákmi  sme vyzerali ako zástup hipisákov v nočných košeliach a okolo nás sa šírila toxická vôňa skládky chemického odpadu.

Neviem, čo ostatní urobili so svojimi prvými laboratórnymi plášťami. Ja som si ten svoj plánovala odložiť na pamiatku. Nepodarilo sa mi to, pretože ho v mojej skrini objavila rodičovská kontrola. Zasmiala sa, neveriacky pokrútila hlavou, pričuchla, odpadla a plášť skončil v smetnom koši.

Odvtedy som vystriedala viacero plášťov, ale žiadny nedosiahol kvality toho prvého. A už by som to ani nechcela. Stačí len kde tu škvrnka a dierka, aby bolo vidieť, že nie som úplný zelenáč. Ale plášť, na ktorom žiaria všetky farby len nie biela, tak to teda nie. Hneď by predsa každý vedel, že som ešte len také malé začínajúce chemické prasiatko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?