Bez nehody sme prežili krátky prechod džungľou panelákov na bratislavskom sídlisku Karlova Ves a po modrej značke sme vstúpili do lesa. Pod zatiaľ trochu nesmelo sa zelenajúcimi dubmi vládlo ticho. Také nádherné a dokonalé ticho až sa nám zdalo, že počujeme samotnú jar. Jej mäkké kroky zneli na cestičke pred nami v šuchote starého lístia. Počuli sme tiché praskanie, keď otvárala puky v korunách stromov nad našimi hlavami. Počuli sme ako klopká na zem, aby zobudila posledné kvety spiace zimným spánkom a tiché šumenie, keď sa pod jej horúcimi rukami rozvíjala zimozeleň a fialky.
Len vtáky spievali celé pobláznené z tepla, slnka a vzájomnej lásky. A nám sa chcelo z toho všetkého spievať tiež ale radšej sme boli ticho, aby sme náhodou jar neodplašili a nezačalo pršať, či dokonca snežiť. Najmä keď bol ten piatok trinásteho...a ešte k tomu apríl...
Na rázcestí Jezuitské lesy sme odbočili na červenú značku vedúcu na vrchol Devínskej Kobyly. A od toho okamihu sme začali ovoniavať vzduch. Ak ideme v správny čas, už by tu mali byť. Nie, kosatce ešte nie, ale "alkoholické kvety" (chochlačka dutá). Tak sme ich nazvali pred rokom, keď sme prekvapene skúmali, odkiaľ sa v lese vzala tá zvláštna omamná vôňa podobná bylinkovému likéru. Aj teraz sme ju zacítili a čoskoro sme uvideli i fialové kvietky, ktorými tieto rastliny spolu so žltými veternicami pokryli takmer všetky voľné miesta pod stromami.
Ich silnejúca vôňa nás opäť lákala sadnúť si na najbližší peň a už sa ani nepohnúť, iba sa dívať, snívať a zhlboka dýchať a dýchať a dýchať... možno do večera a možno až dokiaľ neodkvitnú... Len myšlienka na kosatce nás zachránila a vyviedla zo začarovaného lesa.
Čakal nás ešte posledný úsek cesty po zelenej značke cez "tunel" ako sme nazvali chodníček vedúci popod kríky trniek vytvárajúce nad ním zelenú klenbu, v tomto období skôr bielu, keďže práve kvitli a takisto nádherne voňali. Po jeho zdolaní sme sa ocitli na vrchole Sandbergu. Pred nami boli známe pohľady na rieku Moravu v objatí lužných lesov a mohutné bralo Devína.
Ale kde sú kosatce? Kde je to miesto, na ktorom sme ich minulý rok videli a kde boli tak nahusto jeden vedľa druhého až vytvorili takýto fialový koberec?
Dnes sme na tomto mieste našli len zelené lístky a zoschnuté zvyšky kvetov. Prišli sme neskoro. Podarilo sa nám objaviť iba niekoľko samotárov ukrytých v tráve ale aj tie už pomaly uvädali.
Mierne sklamanie nám príroda bohato vynahradila záplavou zlatožltých hlaváčikov jarných a vzácnych poniklecov černastých.
Úpätím Devínskej Kobyly sme prešli až do Devína. Neuštipol ma had, neprisal sa na mňa žiadny kliešť, čo je u mňa udalosť rovnajúca sa malému zázraku, nedolámali sme si nohy, ruky, nerozbili hlavy. Napriek pesimistickým predpovediam počasia nás nezastihol dážď. Na spiatočný autobus sme nečakali ani minútu, doslova sme prišli, nastúpili, odišli. A doma nás privítal nevykradnutý, nevytopený a nevyhorený byt. No čo viac si ešte môžeme priať. Piatok trinásteho je niekedy aj šťastný deň.