S Poludnicou cez Kršlenicu, Čiernu skalu a Driny (8. 7. 2012)

Autor: Mária Suranová | 10.7.2012 o 20:00 | (upravené 10.7.2012 o 20:40) Karma článku: 9,52 | Prečítané:  562x

Po katastrofe na kúpalisku, odkiaľ sme museli naposledy po hodine zutekať pred búrkou, sme sa rozhodli túto sobotu stráviť v Malých Karpatoch na túre. Podľa predpovede malo byť "krásnych" 28 °C. Po predchádzajúcich tropických dňoch sa nám to zdalo ako teplota blížiaca sa k nule, tak prečo nie. Ráno si ešte pochvaľujeme, aký príjemný vetrík pofukuje... O pol dvanástej (cestovný poriadok tentokrát turistom neprial) vystupujeme v Plaveckom Mikuláši z klimatizovaného autobusu... A okamžite utrpíme ťažký teplotný šok. Všetci normálni ľudia sa utekajú ukryť pred Poludnicou minimálne do pivnice. Len my kráčame ďalej a zastavujeme sa až v prvom tieni na okraji lesa. Tu zahajujem testovanie nového repelentu proti kliešťom. Vonia ako žuvačka a lepí ako cukrová vata, takže mu veľmi neverím. Zatiaľ zaberá iba na Michala, ktorý sa ku mne radšej nepribližuje, vraj som kontaminovaná. On zase vonia ako kúpalisko, pretože sa ráno natrel opaľovacím krémom a teraz tak neustále pripomína, kde sme mohli ležať, keby sme mali rozum.

Naša cesta vedie po žltej značke na vápencové bralá nad obcou, ktoré sú súčasťou národnej prírodnej rezervácie Kršlenica. V blízkej krasovej Mokrej doline, ktorá tiež patrí do tejto rezervácie sa nachádzajú jaskyne Tmavá a Deravá skala patriace medzi významné archeologické lokality. Tie však dnes nie sú našim cieľom.

Počas stúpania prichádzame k šokujúcemu zisteniu, ktoré vrelo odporúčam preveriť akademickou obcou. Zdá sa, že fyzikálne zákony tepelnej rozťažnosti telies platia aj na vrchy. Napríklad táto Kršlenica sa nám vôbec ale vôbec nezdala taká malá ako tvrdí mapa.

Myslíme si, že hore na skalách bude fúkať. Povzbudzujeme sa tým počas stúpania ale akosi zabúdame, že nie sme v Tatrách. Na vrchole nás preto čaká taký istý hic ako dole a Poludnica sa nám smeje do očí. Sklamanie je nutné zajesť. Hľadáme tieň s výhľadom a vybaľujeme zásoby. Z Plaveckého Mikuláša k nám doľahne zvonenie. Sme presní ako hodinky. Pri obede nám robí spoločnosť miestny obyvateľ ale naše chleby mu veľmi nechutia.

Pomedzi skaly sa vinie neznačený chodník, na prieskum je však príliš teplo. Kto by sa potom vracal hore?

Nakoniec iba fotíme výhľad na Plavecký Mikuláš, zrúcaninu Plaveckého hradu a vrch Pohanskú.

Cez malú lúčku s borovicami a ohniskom vchádzame opäť do lesa.

Po chvíli nás čaká ďalšie stúpanie na Čiernu skalu (662 m.n.m), prírodnú rezerváciu tvorenú vápencovým hrebeňom s 10 až 35 m vysokými skalnými stenami. Prostredie však najprv nič také nenaznačuje. Okolo je iba les, les a zase les. Potom zrazu hups a sme na okraji skaly. Pohľad dole veru nie je pre slabé povahy.

Do Smoleníc je ešte poriadne ďaleko. Utešujeme sa, že už nás nečaká žiadne stúpanie. Naozaj nečaká ale na strmo klesajúcej ceste nás poriadne vytrasie, niekoľkokrát nás zradí značka strácajúca sa na lúkach a Poludnica je nám stále za pätami. Na prvé domy v rekreačnej osade Jahodník preto hľadíme ako na zázrak a v duchu otvárame šampanské. Cez priesek medzi stromami si ešte vychutnávame posledný pohľad na Čiernu skalu.

Z Jahodníka je to len kúsok k jaskyni Driny, jedinej sprístupnenej na Západnom Slovensku. Cesta lesom je plná sviatočne vyobliekaných turistov, ktorí sa do Jahodníka doviezli autom. Sme jediní, z ktorých sa leje pot a keď pozerám na svoje od hliny zafúľané nohy, začínam sa cítiť trochu nepríjemne. Radšej nemyslím na to, ako voniam. Určite už nie ako žuvačka. S uspokojením však konštatujem, že pre kliešte dnes nie som dosť atraktívna  a tajne sa obávam, že nie len pre ne.

Stíhame akurát posledný vstup do jaskyne. Tešíme sa ako blchy, pretože tabuľka nad vchodom hlási, že vnútri je 8 °C. Jaskyňa je malá, prehliadka trvá asi 35 minút ale stojí za návštevu. Pre Driny sú typické sintrové záclony so zúbkovitým lemovaním, ktoré dostali výstižný názov Slonie uši. Zaujímavé sú aj mená ďalších útvarov ako Zajačie uši, Palmový peň, Nevesta, Trojnohá ošklbaná hus, Lezúca jašterica...

Poplatok za fotenie v jaskyni je 7 € a naše fotky by kvalitou za to ani nestáli, takže, kto chce vidieť, môže googliť, prípadne sa ísť pozrieť na vlastné oči.

Po výstupe z jaskyne zažívame už druhý teplotný šok. Ostatní návštevníci sa spamätávajú na lavičkách, my kráčame po zelenej značke ponad jaskyňu. Na okamih sa zastavíme pri malom výhľade.

O niečo ďalej je zakrytý závrtový komín, cez ktorý bola v roku 1929 objavená jaskyňa Driny. Do Smoleníc je to už len kúsok ale autobusom do Bratislavy ešte kus a kým prídeme domov, je už skoro tma.

Michal mi ešte z posledných síl ohmatáva hlavu, vraj chce znovu vidieť Slonie uši a potom už len funí do vankúša... Tentokrát nás Poludnica nedobehla.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?