A pritom máme mikroorganizmy doslova pod nosom, sú na nás a sú v nás, od okamihu nášho narodenia. Celý život nás sprevádzajú vernejšie ako naše domáce zvieratá. Ale aj tak sú pred nami stále ukryté. Tušíme ich, vieme o nich ale nič nevidíme.
Na prvých praktikách z mikrobiológie študent otlačí svoju dlaň na Petriho misku so sterilným živným médiom. Po niekoľkých dňoch kultivácie prekvapene hľadí na malé aj väčšie, biele i farebné, zamatové, chlpaté aj hladké kolónie s rovným či kostrbatým okrajom podobné mapám lišajníka na šedivých skalách. Trochu z nich odoberie a prenesie do kvapky vody na podložnom sklíčku. Vloží pod mikroskop, zaostruje, hľadá, dúfa, predstavuje si. Pod okulárom je z kvapky nekonečný oceán a on sa v ňom plaví ako moreplavec hľadajúci zem.
Nakoniec ich uvidí. Tisícky malých trepotajúcich sa životov. Už vie, ako sa pred viac ako tristo rokmi cítil Antoni van Leeuwenhoek, keď tie malé "animalcules" (zvieratká) prvýkrát uvidel cez vlastnoručne zostrojený mikroskop. Ako objaviteľ nového sveta. A ten zážitok sa odvtedy znova a znova opakuje, pretože každá baktéria, kvasinka či pleseň je trochu iná a pocit hľadania a nachádzania je vždy neskutočne nádherný. Preto máme radi mikroorganizmy. Pre vzrušenie z odhaľovania tajomstiev. Ale ten pocit, myslím, pozná každý... a vôbec nemusí byť mikrobiológ...
Ale niekedy nás mikroorganizmy poriadne hnevajú, prečo, to si môžete prečítať tu:
Prečo nemáme radi mikroorganizmy