Autobus nás o jedenástej vysadil kúsok za Kuchyňou. Nie tou našou, tam ešte zvládneme zájsť aj peši, ale tou na Záhorí. Zrazu sme sa ocitli akoby na konci sveta: okolo samé roviny, polia, lúky, polia, lúky, kde tu skupinka stromov, v diaľke zopár malých kopčekov a drevená šípka s nápisom Vývrat. A okrem tých našich nikde ani noha. Napriek výstražnému názvu tejto lokality nás nevyvrátilo a hrdinsky sme vykročili v smere šípky. Cesta ubiehala rýchlo, teplé marcové slnko nám svietilo do očí, nevedeli sme, čo skôr vyzliekať a o chvíľu bol batoh aj my ovešaní zoblečenými bundami a svetrami. Konečne lúky vystriedal les, prešli sme okolo niekoľkých chát a stretli prvé živé duše s kolesami aj bez kolies. Potom už dlho, dlhooooooo nikoho. Na Vysokú sme sa totiž vybrali nie po modrej značke ako všetci normálni ľudia, ktorí chcú vypotiť hektolitre potu pri šľapaní do kopca ale po asfaltovej cyklotrase sľubujúcej len mierne stúpanie šetriace naše po zime stuhnuté nožičky.
A dobre sme sa rozhodli, nielen zo zdravotných dôvodov, ale aj preto, že sme sa stali svedkami zvláštneho úkazu, ktorý sa, ako inak, začal mojím zajačaním a Michalovým skoro infarktom z neho. Takmer som stúpila toto:
Určite uznáte, že krásny veľký skokan s obrovitánskymi čiernymi očami je nanajvýš pádny dôvod na výkrik. A to nebolo všetko, o dva metre ďalej sedel druhý krásavec, potom tretí, štvrtý, piaty, šiesty... dvadsiaty... Pomaly som sa začínala cítiť ako v tej rozprávke o žabom princovi, len s tým rozdielom, že tu bolo tých princov akosi príliš. Našťastie žiadny nepotreboval môj bozk, svoje partnerky hľadali medzi sebou a niektorí už aj našli:
Ale dosť bolo romantiky, asfaltka pokračovala ďalej už bez žiab a keď nás začínala jej jednotvárnosť nudiť, konečne prišlo rázcestie, kde sme sa napojili na lesnú cestu vedúcu na vrchol Vysokej. Začali sme stretať ďalších ľudí, samozrejme všetkých v protismere a vysmiatych od ucha k uchu, zatiaľ čo my sme fučali ako parný rušeň a ešte k tomu bez uhlia lebo sa v nás začal ozývať hlad. Cez kamenné more pod vrcholom sme sa vyšplhali po uzučkých serpentínkach a dostali sa na trávnatú plošinu, ktorá sa síce tvárila ako vrchol ale chýbalo jej k nemu ešte pár výškových aj dĺžkových metrov. A tu padli všetky naše predsavzatia o zaslúženom obede na vrchole. Pod nátlakom skrúcajúcich sa žalúdkov sme začali hľadať pokojné a nikým nerušené miesto. Objavili sme uzučký chodníček vedúci k tomuto samotárovi:
Pod ním sme vytiahli chleby so salámou a tlačili a tlačili a slniečko hrialo a uspávalo. O chvíľu by z nás boli dve šípkové Ruženky, keby nás nezlákalo pokračovanie chodníčka po úzkom skalnatom ostrohu a tušenie, že na jeho konci bude určite nádherný výhľad. A bol tam. Za alejou skál
na nás čakala Vápenná v celej svojej kráse:
Kochali sme sa a kochali až sme zistili, že autobus plánovaný na návrat stihneme iba ak by po nás priletel vrtuľník. Ale hneď sme sa upokojili. Ešte nám predsa ide jeden spoj, síce až o siedmej večer ale aspoň sa nemusíme ponáhľať. A tak sme sa zabávali pri obdivovaní stromov deformovaných vetrom do naozaj čudesných tvarov pripomínajúcich moderné umelecké diela a popritom sme pomaličky vyliezli aj na skutočný vrchol Vysokej. Dali sme si ďalší oddych za účelom konzumácie posledných zásob, vychutnali takéto pohľady:
a už sme sa doslova gúľali dole. Po ceste sme nachádzali stopy turistov, ktorí nemali toľko rozumu ako my a vybrali sa touto cestou na vrchol. Za všetky stačí spomenúť červený nápis "Horor " na strome pri chodníku (bohužiaľ nezdokumentovaný) a takýto odkaz pre neznámeho Ferka:
My sme sa len potichu usmievali, spokojní sami so sebou, pretože cesta ktorou sme išli hore my sa s touto nedala porovnať. Vrstevnice na mape majú naozaj svoje opodstatnenie a občas sa oplatí zamyslieť sa nad nimi ešte v teple domova. V takýchto úvahách sme sa dostali na našu starú známu asfaltku:
Slnko nám opäť svietilo do tváre ale už bolo tesne nad obzorom, celá obloha horela červenozlatým plameňom, v ňom sa strácal biely mesiac a prvé hviezdy, nad poľami sa vo vlnách dvíhali a zase klesali kŕdle vrán a nás začali obiehať prvé autá s vracajúcimi sa turistami.
Čoskoro sa zotmelo. Noc si nás našla na kraji cesty, na autobusovej zastávke uprostred ničoho. A s ňou prišli aj čierne myšlienky: pôjde autobus, uvidí nás šofér, zastaví, budeme stopovať...? Podupkávajúc nohami vo večernom chlade sme tam stáli ešte polhodinku, hádali sa, či svetlá, ktoré vidíme sú autobus alebo len dodávka, v ruke pripravený mobil s baterkou aby sme mu mohli signalizovať, že sme tam, premýšľajúc v zúfalstve už aj nad tým ako je v morzeovke SOS.
Autobus našťastie išiel, svietili sme naňho, šofér nás aj tak skoro nezbadal, zastal nám až o pekných pár metrov ďalej, keď sme už strácali nádej, že túto noc budeme spať v našej posteli. Nakoniec sme v nej spali, tvrdo ako dve polená, pod viečkami som až do rána mala zahmlený vrchol Vápennej tak ako sme ju dnes videli zo skalnatého ostrohu a snívalo sa mi... ako inak než o plánoch na nové výlety.
